Pred takmer tromi mesiacmi, 14. augusta, zasiahlo Haiti zemetrasenie o sile 7,2 stupňa. Podľa oficiálnych údajov OSN zahynulo pri samotnom zemetrasení viac ako 2 200 ľudí, viac ako 12 000 bolo zranených a 65 zdravotníckych zariadení bolo poškodených alebo zničených. O dva dni neskôr tropická búrka Grace spustila na zničený ostrov prívalové dažde.

Keď Grace odišla, Haiti, najchudobnejšia krajina Latinskej a Strednej Ameriky a jedna z najchudobnejších na svete, zostalo odkázané samo na seba. Svet sa rýchlo presunul k rozhovorom o krízach pre Západ „dôležitejších“, ako sú lesné požiare a bleskové povodne, pri ktorých takmer nikto nezahynul a škody sú najmä na majetku.

Na druhej strane, Haiti sa stále spamätáva a smúti. Nemá žiadne prostriedky na obnovu. Zostalo tam ako svedectvo o ľahostajnosti ľudstva.

Problémom je, že nie sme vychovaní k tomu, aby nám na tom záležalo. Pozeráme sa na iných ľudí a vidíme, že majú inú farbu pleti, iné zvyky, inú mentalitu, a kvôli tomu s nimi nedokážeme súcitiť. Nemalo by to tak byť, ale takto sme vychovaní.

Výsledkom je, že spravodajské kanály môžu informovať o katastrofách, ktoré sa odohrávajú mimo Európy alebo USA, ale pokrývanie pomoci, využívanie súcitu sveta, rozprávanie príbehov obetí tak, ako sa to robí po každom hurikáne alebo lesnom požiari, to je ďaleko za záujmom Západu. O život ľudí z inej kultúry jednoducho nie je záujem.

Tieto katastrofy sú výzvou k prebudeniu. Sú tu práve preto, aby v nás prebudili empatiu, a my toto volanie nepočujeme. Čím viac budeme ignorovať našich spoluobčanov, ktorí trpia prírodnými, a čo je ešte horšie, aj človekom spôsobenými katastrofami, tým budú tieto udalosti závažnejšie, až kým sa nepoučíme.

Či to cítime alebo nie, či to chceme alebo nie, ľudstvo je jeden organizmus. Všetci sme prepojení. Keď sme ľahostajní, nedbalí alebo dokonca krutí voči jednej časti ľudstva, trpí celé ľudstvo, vrátane mocných, ktorí sú nedbalí. V dnešnom svete sa nedá uniknúť vzájomnej prepojenosti.

Naša ľahostajnosť mi pripomína alegóriu, ktorú som raz čítal. Jeruzalemský Talmud (Nedarim, 9, 4) opisuje nevedomosť ľudí o ich vzájomnej prepojenosti pomocou šikovnej alegórie: „Predpokladajme, že niekto krája mäso a nôž sa mu spustí do ruky; uvažoval by o pomste a porezaní druhej ruky za porezanie tej prvej? Tak je to aj v tejto veci… pravidlom je, že človek nevykoná pomstu na svojom blížnom, lebo je to, akoby sa mstil na svojom vlastnom tele.“

Nakoniec sa budeme musieť stať ohľaduplnými a starostlivými jeden voči druhému. Sme odkázaní jeden na druhého a nemôžeme s tým nič robiť.

Tak ako nás pandémia naučila, že infekcia kdekoľvek je infekciou všade, tak je to aj so všetkými našimi trápeniami a radosťami. Čím rýchlejšie si to uvedomíme a budeme sa podľa toho správať, tým skôr zvrátime negatívnu trajektóriu ľudstva. Čím viac budeme otáľať, tým horšie bude „úsilie“ prírody nás presvedčiť, až kým to nepochopíme.

Článok v originále.

Filed under: Člověk, Spojení | Add Comment →